reklama

Každodenná seppuka v obchode so suvenírmi

Sme každô inô? Alebo sme všetci absolútne rovnakí....?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

Ľudia sú rôzni, o tom niet pochýb a ani sa ich nebudem snažiť kategorizovať podľa kontinentov, krajín, reči, či podobných aspektov. Sediet denne niekoľko hodín na tom istom mieste a sledovať desiatky ľudí, ktorí sa premelú len tak, hore-dole bezcieľne, alebo sa zastavia pri mne a kúpia si nejaký ten suvenír, dá človeku niekedy veľa. A práve tu, na dvoch metroch štvorcových som zistila, čo si vlastne vážim na ľuďoch, akí chvíľami sú a ja niekedy absolútne netuším prečo...

Cením si ÚCTU. Tá predchádza akejkoľvek komunikácii, určuje ju, posúva ju niekam ďalej, prípadne ju brzdí. Mám rada rozhovory typu: „Dobrý deň, čo si prajete?“ pýtam sa s úsmevom. Ticho. Potenciálna zákazníčka berie do rúk časopis a číta. Za ňou sa kumulujú ostatní, už pomerne nervózni ľudia... „Môžem Vám ten časopis nablokovať?“ snažím sa posunúť komunikáciu ďalej. Pani na mňa meravo pozrie, niečo zafrfle a vrazí mi časopis do rúk. Odchádza. S úctou ju zdravím. Neodpovedá. Úcta je naozaj dôležitá.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ďalšia vlastnosť, ktorú musím pozdvihnúť, je ANONYMITA. Niektorí sa snažia utajiť svoju identitu a spôsobujú tým mätež všade okolo. Vyznačujú sa mlčaním. Prídu, podajú pohľadnice. „Budete si prosiť aj známky?“ ticho. „Stemps?“ ticho. „Wünschen Sie auch Briefmarken dazu?“ pán zodvihne hlavu, ukážem mu známky, prikývne. Nablokujem známky, pohľadnice a odovzdávam s blokom. „Fünfzig Kronen bitte...“ usmievam sa a ešte niečo zamrmlem... v nemčine. Pán konečne otvorí ústa „Koľko ste hovorili? Nerozumel som...“ odpovedá. Anonymita niekedy nezaškodí...

Mám rada takých, ktorí druhým doprajú. Pre hlbšie ponorenie sa do tohto krátkeho deja, treba pripomenúť, že moje dva metre štvorcové neslúžia ako predajňa cenín a známky sú predané výlučne k pohľadniciam... „Prosil bych si deset známek.“ „Prepáčte, známky predávame iba k pohľadniciam...“ odpoviem. „Si děláte kozy jako...“ zvyšuje hlas. „Nie, jednoducho...“ začínam moje nikam nevedúce vysvetľovanie. Pán mi v tomto momente dopraje a povie: „ Vždyť ono se vám to všechno vrátí... víte, jak se říká... Kdo druhému jámu kope, sám do ní spadne...“ odchádza.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ľudia však zostali nejakí nedôverčiví. Nestačím sa čudovať pri otázkach typu „Sú tie dnešné noviny naozaj dnešné?“ prípadne „To je nový Nový čas?“ A ja len prikyvujem, prípadne hmmkam a rozmýšľam...

Aj deti vedia byť niekedy veľmi milé, mám rada tie, s ktorými sa dá porozprávať. Prednedávnom ma navštívila istá skupinka detí z južného Slovenska. Boli milé, pozdravili. Vyberali, vyberali a vybrali si pohľadnice. Rozprávali sa medzi sebou po maďarsky, tak som ocenila, keď podišli ku mne, ukázali pohľadnice a povedali „Prosím“. To som však netušila, že prosím je to jediné, čo mi povedia. Vzala som pohľadnice do rúk, prerátala ich a spýtala sa miliónkrát otrepanú frázu, či budú chcieť aj známky. „Prosím.“ znela odpoveď. . Tak veselo blokujem, balím a odovzdavám „Prosím, bude to sto korún.“ Dievča na mňa neveriacky pozrie, vytiahne zo sáčka známky a povie „Neprosím!“ Pozerám na ňu a pýtam sa: „Prosím?“ Dieťa odpovedá: „Neprosím...“ Zostávam v rozpakoch. Moja malá,  roztrasená pokľadňa je pripravená na kruté odblokovávanie. Dievčatá sa usmievajú a niečo si mrmlú... ja si mrmlem tiež.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jedna z vlastností, ktoré som si stihla všimnúť je aj slabá viera v samého seba. Včera ma o tom presvedčila istá pani, ktorá zháňala Sudoku. „Máte Sudoku?“ spýtala sa. „V slovenských časopisoch už, žiaľ, nie. Ale mám tu celý jeden časopis iba so Sudoku, čo tlačia Nemci.“ A podávam ho panej do rúk. Pani odmieta so slovami: „Prepáčte, ja neviem riešiť nemecké Sudoku...“ nuž čo. Podceňujeme sa.

Ale aby som všetkých nehádzala do toho istého vreca, treba pripomenúť, že každý má nejaké svojé esá, ktorými vždy dokáže prekvapiť, či šokovať.

Aj dnes sa taký objavil. Prišiel za šéfom a hovorí: „Dám vám za ňu dve biele ťavy... a keby bolo málo, mám aj sedemsto hnedých....“

Barbora Bzdušková

Barbora Bzdušková

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Raz mi niekto povedal, že ma miluje. Odvtedy si dávam pozor na každú dažďovúkvapku, aby ma náhodou nezabila. (B.Brecht) Zoznam autorových rubrík:  poETrytakto nejako to vnímam...písmenkáfarby a japhotographieSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu