Počas celého tohto týždňa som sa o tom presvedčovala. TEPLO, TEPLO, TEPLO. Ľudia spotení, zmorení, neschopní pohybu. A ja tiež. Sediac za mojou malou, taktiež upotenou pokladňou, som sa nestačila čudovať, koľkí sú aj v tomto teple ochotní a schopní tváriť sa sviežo. Potácala som sa a nebola schopná komunikovať. Plusové body som získavala najmä pri zlom vydávaní peňazí. Bola som vďačná, za chvíľkové impulzy do mozgu, ktoré si rýchlo uvedomovali nepresnosť v mojom konaní. A tak som veci nakoniec vždy dala doporiadku. Vtedy som možno zákazníkov sklamala... najmä, ak som im chcela vydať viac. (Opačne to, žiaľ, nefunguje, pretože človek je ukrivdený, ak sa mu omylom vydá menej.)
V utorok a stredu som sa aklimatizovala. Myslím, že ako všetci ostatní, i ja som bola mierne pripečená. Zákazníci boli zhovorní. Viedli sme rozhovory typu
Zákazníčka: „Tieto tri pohľadnice by som si poprosila.“
Ja: „Aj známky?“
Zákazníčka: „To sú pohľadnice z Piešťan?“
Ja: „Áno, budete chcieť aj známky?“
Zákazníčka: „Prepáčte, nerozumela som Vám. Známky si poprosím.“
Ja: „Známky kam?“
Zákazníčka: „Áno aj známky?“
Ja: „Známky na Slovensko?“
Zákazníčka: „Áno, som zo Slovenska....“
Ja: „A známky budete chcieť kam? Aké?“
Zákazníčka: „Aké máte? Nejaké sväté? Páčili by sa mi s Pannou Máriou.“
Ja: „Známky na Slovensko?“
Zákazníčka: „Hovorila som, že som zo Slovenska?“
Ja (zúfalo): „Známky s Pannou Máriou nemám, som rada, že ste zo Slovenska. Budete na Slovensko posielať aj tieto pohľadnice?“
Zákazníčka: „Ó áno, samozrejme.“
Hallelujah! Pani pochopila, ja som sa radovala. Tešili sa všetci, najmä malí arabi, ktorí akoby náhodou pochopili princíp fungovania slovenských rapkáčov. Vzali do rúk hneď ten najväčší a rapkali, rapkali...
Ale aby som nehádzala všetko na druhých, musím priznať, že teplo dnes ochromilo aj mňa. Zliepala som slovo k slovu. Sem tam nezmyselne. Jednej pani som odporučila krásnu sponku so slovami: „Skúste si túto náušničku, veľmi pekne ukáže vo vlasoch.“ Pani nechápavo pozrela a začala sa smiať. Obdobne som pochodila pri predaji časopisu. „Koľko stojí Plus 7 dní?“ ja, po chvíľke zamyslenia odpovedám „Stojí 28 dní.“ Pán na mňa nechápavo pozrie: „chceli ste povedať korún?“ Ja: „Koľko?“ Tieto konverzácie sú chvíľami naozaj veľmi komické. Z pitného pavilónu sa stával pavilón pivný, na kúpeľné oblátky som ľudí posielala do obchodu, ktorý je zrušený a celkovo sa mi dnes darilo. Na záver som zožala krásny kompliment: „Slečna, máte oči ako antracit! To som ešte nevidel!“ podarilo sa mi reagovať naozaj úprimne, a keďže som pána absolútne nevnímala, vypadlo zo mňa len: „to asi nemáme. Videli ste to vo výklade?“
Teplo naozaj zbližuje. Vyčaruje na tvári okrem kropají potu aj niekoľko nezameniteľných úsmevov. Čo na tom, že človek vtedy vyzerá komicky... Ako sme sa zhodli s jednou pani, ktorá si vybrala modrú gumičku s tým, že sa jej páči červená: „V tomto teple človek jednoducho musí byť pripečený!“